Popis obce

Obec Kátlovce patrí podľa počtu obyvateľov medzi stredne veľké obce. Demografický vývoj od druhej polovice 19. storočia: 1869-743, 1880-828, 1900-936, 1910-863, 1924-851, 1930-954, 1940-1027, 1948-998, 1961-1101, 1970-1115, 1980-1152, 1991-1068, 2002-1090.

Zatiaľ najstarší známy písomný záznam obce Kátlovce sa viaže k urbáru z roku 1401, kde je názov Katlowicz. V zmienke z roku 1405 sa názov obce Kátlovce uvádza ako Kathloch a neskôr v tomto storočí je známa aj iná nemecká podoba Kathlowcz a maďarská podoba Kathló. Kátlovce sa v tom čase v písomných prameňoch spomínajú pod rozličnými názvami.

Zaujímavé súvislosti je možné hľadať medzi geografickým reliéfom kátlovského chotára a názvom obce. Obec pri tomto hodnotení leží pozdĺž potoka  Blavy v akejsi kotline. V maďarsko-slovenskom slovníku je v tejto súvislosti slovo katlan – čomu zodpovedá slovenský ekvivalent-kotol, kráter. Kotlina, z geografického hľadiska je definovaná ako “uzavretá zníženina rôzneho pôvodu s podstatne miernejším členením povrchu ako okolité územie”.  Okrem vlastnej obce Kátlovce možno to veľmi dobre vzťahovať aj na výraznú lokalitu kátlovského chotára – Šarkanské (po kátlovský: Šarkan), kde môžeme hovoriť skôr o akejsi jame alebo kráteri. Mimochodom, v bežnej reči sa Šarkanské pole nazýva aj Jamy.  Hoci ide len o jednu veľkú jamu. V rámci týchto úvah o možnom pôvode názvu obce Kátlovce uvádzame, že Šarkanské pole patrí k starým lokalitám, bolo tu sídlisko tzv. volútovej (lineárnej) kultúry aj o niečo mladšie pohrebisko tzv. – lengyelskej kultúry, ktorých pozostatky sa podarilo objaviť.  Často citovaný regionálny historik malokarpatskej oblasti Jedliczka len veľmi stručne uvádza, že slovenský názov Kátlovce nemá v slovenskom jazyku žiaden určitý význam.
Nemecká verzia sú Kathlowcz súvisí pravdepodobne s nemeckou kolonizáciou západného Slovenska. Je veľmi pravdepodobné, že nemecký názov obce bolo len ponemčené už predtým známe označenie obce Katlowicz.  Podobnú prax aplikovali nemeckí prisťahovalci aj pri označovaní iných obcí, ale i vrchov a dolín v oblasti Malých Karpát.  Nemecká kolonizácia nadobudla značnú intenzitu najmä za vlády Ľudovíta Veľkého (1342-1382) a neskoršie za vlády Žigmunda Luxemburského (1387-1437). Nemcov vtedy na západné Slovensko povolávala kňažná Margita pôvodom z Tirolska, ktorá bola majiteľkou Trnavy. Pre svojich krajanov, ktorí prichádzali do už existujúcich osád (Jur, Pezinok, Modra, Smolenice) alebo zakladali nové osady (Horné Orešany – Nussdorf, Dlhá – Langendorf atď. ) vymáhala od kráľa rozličné výsady.  Pri hľadaní možných súvislosti názvu našej obce podľa nemecko-českého slovníka  je najbližší zmysluplný začiatok slova, ktorý sa podobá na Katlovce je Kate – vidiecky domček, barak.
Analýzu pôvodu názvu našej obce Kátlovce, pravdepodobne prvú takúto analýzu, ktorú vykonal významný jazykovedec, uvádzame v plnom znení: “Pôvodný slovenský názov Kátloviec bol Kotlovce. Od všeobecného podstatného mena (apelatíva)-kotol, v nárečí kotel je odvodených u Slovanov veľa názvov osád. U východných Slovanov od kotel je odvodených vyše sto zemepisných názvov od základnej formy Kotel cez Kotelevka, Kotely, Koteľniki, Koteľnikovo, Koteľnicy, Koteľňa, Kotlevo, Kotlov, Kotlovka až po Kotlovcy. Ale sú aj Kotly, Kotľarovo. Tým východoslovanským Kotlovciam presne zodpovedajú Kotlovce. Forma Kátlovce vznikla z maďarského prevzatia vo forme Katlóc, lebo Maďari preberali často slovanské o ako a. Kožuchov na východe prebrali ako Kažo, v ich pravopise ako Kazso. Slovanské, staroslovienske sokač prebrali ako sakáč, v ich grafike szakácz, svoboda-sloboda prevzali ako sabad, szabad. Naše bob ako bab atď. Zo starej maďarskej administratívy sa Katlóc dostalo aj do slovenčiny Kátlovce. Takých prípadov, že maďarská hlásková adaptácia slovenského názvu prešla späť aj do slovenčiny, je dosť”

GEOGRAFICKÁ POLOHA
Obec Kátlovce leží v Podunajskej nížine na Trnavskej pahorkatine, v plytkej doline potoka Blavy, nachádza sa približne 14 km na sever od Trnavy, na 48° 48´ severnej zemepisnej šírky a 17° 23´ východnej zemepisnej dĺžky. Povrch chotára s plochými chrbtami je pokrytý mocnými zloženinami spraše. Okrem malých lužných porastov v doline je odlesnený. V chotári prevládajú  hnedozemná lužné pôdy. Samotná obec sa nachádza v plytkej doline potoka Blavy na ceste, ktorá vedie z Trnavy cez Špačince a Dolné Dubové do Kátloviec a odtiaľ na sever do Dechtíc a na Dobrú Vodu. Stred obce leží v nadmorskej výške asi 180 m. V chotári Kátloviec je nadmorská výška v rozpätí 168 až 233 m. Kataster obce má rozlohu 1172 ha a patrí do rozhrania kukuričnej a repárskej pestovateľskej oblasti. Začlenenie obce do vyšších územných celkov: v minulosti župa Bratislavská, okres Trnava, kraj Bratislava do roku 1960, okres Trnava, kraj Západoslovenský, v súčasnosti okres Trnava, kraj Trnavský.

KLIMATICKÉ PODMIENKY
Kátlovský chotár patrí do teplej, mierne vlhkej klimatickej oblasti, ktorú charakterizuje mierna zima s januárovou teplotou nad -3°C. Priemer ročných teplôt sa pohybuje od 9°C do 10°C, pričom priemerné teploty vo vegetačnom období sa pohybujú okolo 15 až 16°C. Teploty pod 0°C nastupujú v priemere 12.10. a končia sa 24.4. Dlhoročný priemer atmosférických zrážok sa v katastri obce pohybuje od 600 do 650 mm. Za vegetačné obdobie je priemerný úhrn 350-400 mm. Priemerný dátum nástupu jesenného sneženia je 12.11. (Martin na bielom koni.) a posledného jarného sneženia 21.3.

PÔDNA CHARAKTERISTIKA
Územie je v mierne vlhkej oblasti, čo značne vplýva na  pôdotvorný proces. Zvýšené množstvo zrážok podmieňuje posuv organicko-minerálnych látok  v pôde. V dôsledku tohto procesu sa vytvorila na vyvýšeninách a rovných plošinách katastra hnedozem s uľahlým a nahrdzaveným podorničím, ľudovo nazývaná “červenina” . Územie kátlovského chotára patrí k Trnavskej tabuli. Potok Blava rozdelil sprašovú pahorkatinu na dva súbežné, široké a ploché chrbty. Pravý chrbát bol Dolinou a výmoľom pri Dolnom Dubovom druhotne rozčlenený na menšie, čiastočne samostatné útvary. Svahy chrbtov sú pod vplyvom vodnej erózie, v dôsledku čoho sú pôdy silno zmyté. Podľa podrobnej analýzy, ktorá bola vykonaná v roku 1960,  miestami ornicu vytvára len veľmi slabo humózna a sústavne preorávaná spraš. Medzi najvyššie položenými územiami a najrozšírenejšími nižšími plochami je 70 m výškový rozdiel. Posledné zvyšky dubových lesov, “Háj”, vyklčovali v roku 1932. Pôdy katastra charakterizujú nasledovné genetické typy: hnedozem, nivná pôda, černozem. Hnedozem zaberá skoro celú plochu katastra, okrem úzkeho pása pozdĺž potoka Blavy. Z hľadiska genetického vývoja tieto hnedozeme vznikli po niekdajšom rastlinnom spoločenstve dubových a dubovo-hrabových lesov za spolupôsobenia ďalších pôdotvorných faktorov – klimatických pomerov a pôdotvoreného substrátu (vápenná spraš). Humusový horizont je prakticky totožný s ornicou, ktorej hrúbka kolíše od 22 – 27 cm. Na niektorých miestach je pod 20 cm. V celom chotári prevláda sivohnedé zafarbenie ornice. Ornica je mierne humózna s 1,31 – 1,89 % humusu. Najvyššie množstvo humusu je od Paderovského chotára. Pôdna reakcia je vo väčšine prípadov neutrálna, iba pozemky na Panskom pri týchto skúškach v roku 1960 nevyhoveli pre kyslú výmennú reakciu. Pôdy sú stredne ťažké. Nivné pôdy sú zastúpené po oboch stranách potoka Blavy. Vznikli ako dôsledok slabej akumulácie pôdnych častíc, ktoré odnášala a odnáša Blava. Chotár má hnedozemné lužné pôdy a patrí do mierne vlhkej oblasti, pre ktorú sú charakteristické mierne zimy a teplé letá.

Kátlovský chotár sa rozkladá po oboch brehoch potoka Blava. Potok Blava predstavuje prirodzený vodný tok so súvislými brehovým porastami. Charakteristické je pôvodné zastúpenie drevín, kde sa uplatňujú najmä jelša, vŕba, topoľ a jaseň. Podľa niektorých charakteristík brehový porast Blavy zahrňuje zvyšky “dnes už zriedkavých biocenóz značnej biologickej hodnoty”. Blava spolu s brehovým porastom vytvára esteticky pôsobivú krajinnú dominantu, čo si uvedomíme najmä pri pohľade na Kátlovce “ponorené do zeleného kotla”, napr. z cesty do Nižnej, z “Čerešienkovej cesty” alebo z Kopaníc atď.

INTRAVILÁN
Blavička – úradný názov Mladej Blavy je uvádzaný na starších, ale aj sú-časných katastrálnych mapách, pre domácich väčšinou neznámy.
Hajkech járek – jarok, malý vodný tok (vyviera na Lipine) hneď vedľa Novej cesty, približne v strede dediny.
Hlinník – vedľa cintorína (z južnej strany) – veľké zahĺbenie do pôdy smerom k Lipine, približné rozmery: dĺžka 60 m, šírka 45,  hĺbka asi 10-12 m, futbalové a hádzanárske ihrisko, niekedy aj prírodné klzisko, t.č. už zavezený.
Horný mlyn –  posledný majiteľ Ivan Bzdúch,  t. č. mimo prevádzky, pred ukončením prevádzky mlyna  sa tam robila príprava kŕmnych zmesí.
Výhony – rovnobežné poľné cesty na Panskom, ktoré boli orientované približne kolmo na Novú cestu smerom na západ až po hornodubovskú medzu. Pozdĺž ciest boli účelne vysadené jablone, ktoré okrem priameho prínosu – jabĺk, slúžili aj ako vetrolamy.  Vzdialenosť týchto Výhonov bola zrejme určená podľa dosahu lán parných oračiek. Pamätníci si pamätajú, že  “oracie parné mašiny” ešte v povojnových rokoch orali “panské table” od výhona k výhonu. Celkom boli 3 výhony a 4. výhon už tvorila medza s dechtickým chotárom.
Pálenica – liehovar, ktorý dal vybudovať gróf Jozef Pálffy (v roku 1889), neskôr obilný sklad, t. č. viacúčelová hospodárska budova pre potreby súkromného podnikateľa.
Pivnica – stará pálffyovská klenbová pivnica, vlastníctvo PD Kátlovce (vedľa kultúrneho domu) stále v dobrej kondícii. Počas činnosti zlúčeného JRD slúžila ako pivnica pre skladovanie vína JRD vyrobeného pre vlastnú potrebu zlúčeného JRD 30. výročia SNP Dechtice. V súčasnosti je veľmi využívaná pri svadbách, pretože má veľmi dobré klimatické podmienky v každom ročnom období, čo sa využíva najmä v letnom období.
Pusté –  cesta smerom k starému mlynu (t. č. už zastavané) č. d. 90.
Ulička – poľná cesta z ulice (na Záplocie) medzi domami č. 142-143, bola úradne vymeraná v roku 1936, kedysi dôležitá cesta pre dopravu úrody z poľa, najmä pokoseného obilia, pretože mlátenie obilia a stohy slamy (kozle) museli byť čo najbližšie k hospodárskemu dvoru jednotlivých gazdov. Okrem toho sa tadiaľ vozili ďatelina, zemiaky a repa a pod., ale v zime aj ľad do ľadovní a v zime bola v Uličke dobrá sánkovačka detí.
Úvoz – pokračovanie Uličky smerom na Kopanice, križoval Novú cestu, ktorá ho delila približne na polovicu – Dolný a Horný úvoz.
Horný úvoz – zanikol po zemných úpravách, Dolný úvoz (t. č. neriadené smetisko). Oba úvozy  tvorili relatívne úzke cesty, ktoré viedli 2 až 3 m pod úroveň okolitého mlyny terénu; počas zimy boli spravidla zafúkané snehom, ktorý na radosť detí často vydržal až do apríla.
Stará Blava – pôvodné koryto Blavy, časť vody bola odrazená stavidlom (spúščom) na Mladú (Novú) Blavu, Blavičku, čo bol náhon na vodné.
Starý (dolný) mlyn – zrúcanina na Mladej Blave. Podľa informácii najstarších pamätníkov vyhorel koncom 20. rokov. Po II. svetovej vojne tam bola až do 50. rokov pekáreň na pečenie chleba.

EXTRAVILÁN
Sýpka – obilný sklad PD (smerom na východ od futbalového ihriska). Po konfiškácii palffyovskej pôdy a pálenice pripadla do vlastníctva obce, t. č. je vo vlastníctve PD.
Šlahoréch járek – malý jarok na dolnom konci dediny, tečie pod mostom na Dolnom konci obce, bezprostredne za mostom je  odbočka cesty do Nižnej.
Blávka – brod cez Starú Blavu smerom na cestu k soche  Panny Márie, nový most na Starej Blave a zemné práce brod úplne zlikvidovali.
Cesta “Hore Járky” – poľná cesta od Svätého Kríža v “Lazoch” smerom k Čerešienkovej ceste, viedla až do Nižnej, kedysi po oboch stranách bola lemovaná malinami (morušami), ktoré sa, žiaľ, v našej obci vyskytujú už len ojedinele. V 70. rokoch bola táto cesta vybudovaná do Nižnej ako riadna štátna cesta s asfaltovým povrchom.
Čerešieňková cesta – poľná cesta (medzi Vinohradmi a Novinami), siaha od dechtickej až po radošovskú medzu. Výsadba čerešieň má pokračovanie aj cez radošovský a bohunický chotár, takmer až po štátnu cestu smerom na Atómku.
Dolina – domáci názov pre  súvislý stromový porast, ktorý leží v doline medzi dvomi chrbtami, ktoré prechádzajú cez celý chotár približne kolmo na poľné cesty “Výhony”  a štátnu cestu smerom na Dolné Dubové, od dechtickej medze až po paderovskú medzu.
Dolina – samota,  “košár na Doline”, maštaľ pre dobytok, ktorý sa počas sezóny voľne pásol (najmä ovce). Pole v blízkosti samoty Dolina sa nazývalo Na košári, Pri košári alebo Za košárom.
Dolná hrádza – krovitý porast vo Vinohradoch asi v strede medzi Hornou hrádzou a cestou na Nižnú, bola odstránená v rámci rekultivačných úprav chotára v roku 1963.
Dolná pažic – lúčny porast medzi Blavami na dolnom konci, kedysi pokrytý pekným zeleným trávnikom, kde sa pásli husi. V 70. rokoch 20. storočia bola zavezená zeminou z výkopov pri výstavbe Atómky. V súčasnosti je tam len hustý porast listnatých stromov a kríkov až po sútok Mladej a Starej Blavy (po Lehno).
Farárech lávka – oceľová lávka na Starej Blave (oproti farskej záhrade). Lávka je naležato položený oceľový I-profil, ktorý bol na tzv. Železnej lávke, ale po ukončení prevádzky liehovaru bol odtiaľ prevezený. I-profil nahradil pôvodnú drevenú lávku, ktorá kedysi bola súčasťou veľmi frekventovaného chodníka pre prechod na Lúky a Pod vinohrady, na Chtelnické.
Horná hrádza – súvislý hustý porast kríkov a stromov vo Vinohradoch, pozdĺž poľnej cesty smerom k Čerešienkovej ceste, tvorí prirodzený vetrolam.
Horná pažic – lúčny trávnatý porast medzi cestou na Dechtice a Starou Blavou vedľa majera, podobne ako Dolná pažiť, bola kedysi pokrytá pekným zeleným trávnikom, kde sa pásli husi. Celá lokalita bola zavezená zeminou, žiaľ, aj  s rozličným  odpadom.
Hradiščo (hradisko) – medzi Paderovskou cestou a stromovým porastom na Doline, na časti chotára “Zahumny od výmoľa” v súčasnosti označované ako Paderovské kopanice. Uvedené hradisko je zatiaľ len málo preskúmaná archeologická lokalita. Podľa získaných informácii údajne existuje plán Archeologického ústavu SAV v Nitre, podľa ktorého  by sa malo sondovať na uvedenom mieste.
Jamy – pole Šarkanské, ktoré je značne členité a tvorí akúsi jamu alebo kráter. Od východného smeru jamy (smerom k Čerešienkovej ceste) je agátový stromový porast. K Šarkanu sa viaže povesť, že nad poľom letel šarkan, ktorý práve v tejto oblasti zavadil veľkým chvostom o pole, a tak vznikla prepadlina – jama. Významná archeologická lokalita.
Kapusnice – pole medzi Mladou a Starou Blavou, od horného mlyna až po Dolnú pažiť alebo cestu na Nižnú, (Obr. 1.2, pole 11)
Lamfeš – (v Dolnej Blave za Lehnom), jedno z prírodných kúpalísk.
Lehno – oblasť  Dolnej pažite, pri sútoku Mladej a Starej Blavy.
Močidlo – vodná plocha, oficiálny názov požiarna nádrž, ale aj rybník (na dolnom konci), v zime prírodné klzisko. Ešte do začiatku 50. rokov 20. storočia slúžilo na močenie konôp.
Nová cesta – len na niektorých miestach spevnená poľná cesta od štátnej cesty na Dolné Dubové – smerom na Lipinu až po dvor PD (tvorí hranicu medzi chotárnymi časťami Kopanice a Záplotie (Záplocie).
Paderovská cesta – štátna cesta, bola vybudovaná ako vicinálna cesta v roku 1936. V tom istom roku boli pozdĺž cesty vysadené hrušky.
Pri košári – pole pri samote Dolina, leží medzi stromovým porastom Dolina a  2. a 3. Výhonom.
Prírodné kúpaliská na Blave – Spúšč (alebo tiež pri Zástavnici), pri stavidle, ktoré bolo vybudované ako náhon vody pre mlyny, t.j. odrazenie časti vody do Mladej Blavy, vznik tohto náhonu vody na mlyny sa nepodarilo zistiť. Ďalšie kúpaliská na Starej Blave – Polákech jama (blízko Farárech lávky ), Slabých jama (Dolná pažic),
Remíz – zvyšok zalesnenej  časti chotára (kedysi údajne panská bažantni-ca, leží už v dechtickom  chotári).
Stoček pri Panenke Márii – Dechtický kanál (vyviera v dechtickom chotári), prítok Blavy, vteká v oblasti bývalej Blávky do Starej Blavy.
Železná lávka – zvyšky železného mosta úzkokoľajnej železnice, ktorá slúžila pre potreby liehovaru v Kátlovciach (asi 30 m od Spúšča smerom proti prúdu Blavy).

CHARAKTERISTIKA OBCE
Kátlovce patrili približne až do 70. rokov 20. storočia,  podľa klasifikácie sídiel (Etnografický atlas Slovenska) k tzv. ulicovému typu, kde je zástavba pozdĺž ulice, ktorá bola orientovaná pozdĺž cesty (hradskej),  v našom prípade približne rovnobežnej s potokom Blava. Ulicová zástavba, domy orientované na ulicu po šírke i s dvojosím priečelím. Podľa historickej retrospektívy pamiatkarov, boli kátlovské domy z 19. stor. troj- a viacpriestorové domy z nepálených tehál, omazané a obielené, pod valbovými slamenými strechami. Vchod z ulice do pitvora zdôraznený výpustkom. Hospodárske budovy (maštaľ, šopa a úkol) a komora boli prestavené vo dvore do uhla. V zadnej časti humna boli vybudované stodoly.  Postupne od 50. rokov dochádza k prestavbe domov z 19. storočia a dochádza k úplnej likvidácii slamených striech. Výstavba nových domov obce smerom na Lipinu, podľa územného plánu, ktorého začiatky siahajú do medzivojnového obdobia, prakticky posunuli centrum obce, tak že kostol, škola, obecný úrad, kultúrny dom, požiarna zbrojnica, futbalové ihrisko sú sústredené približne okolo tohto stredu obce na relatívne malom priestore. Systematická  výstavba domov na Lipine v priebehu 70. rokov pomaly posúva našu obec od ulicového typu  k tzv. hromadnému cestnému typu, pre ktorý je charakteristická výstavba domov v sieti nadväzujúcich bočných ulíc. V rokoch 2002 a 2003 boli vybudované obecné byty v dvoch 9-bytových domoch. V priebehu 90. tých rokov 20. storočia boli postupe realizované obecný vodovod a plynofikácia obce. Pre ukončenie komplexu občianskej vybavenosti už chýba len kanalizácia obce. Prípravné práce boli zahájené v roku 2002. V roku 2003 a 2004 bolo vybudované potrubie k čističke v Dechticiach a začalo sa s budovaním kanalizácie v obci, ktorá pokračovala najmä v roku 2005.