Insígnie a história obce

Kátlovce na začiatku historického obdobia (11. – 13. storočie)
Pri veľkej väčšine dnešných obcí Slovenska, teda aj Kátloviec, sa nedá zistiť presný dátum ich vzniku. Preto pri písaní dejín obcí, ale aj miest, či pri oslave ich výročí sa spravidla nehovorí o vzniku, ale o prvej písomnej zmienke. Tá sa však, pochopiteľne, nekryje s dátumom ich vzniku. Pri skúmaní historického osídlenia Kátloviec v prvých storočiach uhorského štátu na základe písomných prameňov narážame však na značné ťažkosti. Listinné pramene o vlastníctve pôdy feudálov na území Slovenska v 11.a 12. storočí vo všeobecnosti chýbajú. Všetka pôda za čias vlády arpádovských panovníkov (r.1000 – 1301) patrila spolu s obyvateľstvom kráľovi a nebol dôvod sa o nej zmieňovať. Podstatne lepší obraz poskytujú pramene o majetkoch biskupstiev, kapitúl a kláštorov. V 11.-12. storočí chotár susednej Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto pásmo zaberalo územie od rieky Moravy po riečku Dudváh na východe, vrátane južných malokarpatských svahov. Toto územie bolo často dejiskom vojnových konfliktov medzi českou, uhorskou i rakúskou krajinou. Preto Záhorie, oblasť medzi riekou Moravou a Malými Karpatami, bolo v 11.-12. storočí takmer ľudoprázdne, kým v slovanskom období nálezy dokazujú husté osídlenie. Riečka Dudváh s južnými svahmi Malých Karpát tvorili vnútornú obrannú líniu, do ktorej patril aj chotár susednej Chtelnice. Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatami bolo husto osídlené Slovanmi aj v 11.-12. storočí. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy o obciach, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. O osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. storočia nezachovali, čo však nevylučuje možnosť’ osídlenia tohto územia. Táto oblasť tvorila kráľovský majetok Arpádovských panovníkov a nebola uvedená v šľachtických či cirkevných donačných listinách. Možno usudzovať, že oblasť Kátloviec bola osídlená aj v období našich slovanských predkov. O starom osídlení tejto oblasti svedčia nielen archeologické nálezy, ale aj architektonické pamiatky z neskoršieho obdobia v blízkom okolí, ktoré sa tu zachovali. Takými sú, napr. románsky kostolík z 12. storočia (z roku 1172) na hornom cintoríne v susedných Dechticiach a z 13. storočia hrad Dobrá Voda.
Vzhľadom na západné Slovensko sú dôležité hlavne listiny, ktoré vydal uhorský kráľ Koloman I. (1095-1116) v roku 1111 a 1113, potvrdzujúce majetky v prospech Zoborského opátstva, ktoré dokumentovali osídlenie, miestne názvy obcí a miest na tomto území:
1113 – druhá Kolomanova listina (druhá Zoborská listina), v ktorej sú uvedené i osady ležiace v blízkom a širšom okolí Kátloviec napríklad: Bohunice, Dolná Krupá, Červeník, Malženice, Madunice, ale aj Bašovce, Drahovce, Kocurice, Koplotovce, Krakovany, Trebatice.Tieto obce ležali na západnej hranici územia benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. V osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. storočia nezachovali, čo však nevylučuje možnosť osídlenia tohto územia, teda aj Kátloviec.
1208 až 1209 – Chtelnica, Radošovce, donačná listina uhorského panovníka Ondreja II. (1205-1235), ktorý daroval svojmu služobníkovi Sebešovi (komitátny hodnostár) majetok terra Costulan (dnes Veľké Kostoľany), kde sa obec Chtelnica nazýva Wytelnice, a Radošovce sa nazývajú villa Radichov. Táto listina bola obnovená v roku 1216 (Ondrej II.), v niektorých prameňoch sa práve tento údaj uvádza ako prvá písomná zmienka týchto obcí.
1258 – Dechtice (Degce), listina uhorského kráľa Bela IV. (1235-1270), vymedzuje ohraničenie chotára obce Bohunice, ktoré daroval kráľ komesom Zochudovi a Serefeldovi.
1262 – Dolné Dubové (Dombou), Bela IV. dáva obec spolu s inými majetkami Serefeldovi.
1262 – Horné Dubové (Feldombou), podobne ako D. Dubové, bolo spolu s Hornou Krupou darované Serefeldovi.
1333 – Paderovce (Padar), patrili v tom čase Smolenickému panstvu.
1401 – Kátlovce (Katlowicz), urbár Dobrovodského hradu (napísaný okolo sv. Egídia-1.9.1401), najstarší urbár napísaný na Slovensku.

Kátlovce v 14. a 15. storočí
Pre štúdium historického vývoja jednotlivých obci alebo miest v období feudalizmu je dôležité sledovať majiteľov hradov a panstiev, ktoré jednotlivé obce, mestečká alebo mestá vlastnili. Majetok, ako aj vlastníctvo pôdy a hradu, tvoril základný prameň príjmov a politický nástroj šľachty na ovládanie poddaného ľudu. Prioritu politickej moci, ktorá bola odvodená od držby majetkov, kde rozhodujúcu úlohu zohrávala pôda, si šľachta udržala až do polovice 19. storočia. Ale aj potom pri nástupe kapitalizmu, ktorý sa v uhorských podmienkach pomerne oneskoril, sa vedela uhorská šľachta prispôsobiť a nájsť dostatočnú náhradu za pozície zrušeného poddanstva. Z uvedeného vyplýva, že pramene začiatkov Kátloviec je nutné hľadať v panstve Dobrá Voda. Podľa zaužívaných zvyklostí sa o kráľovských majetkoch v tomto období neviedla žiadna presnejšia agenda. Tak to bolo aj s panstvom hradu Dobrá Voda a s dedinami, ktoré boli až do konca 14. storočia kráľovským majetkom, preto sa ani o Kátlovciach v písomných prameňoch dlhé obdobie nestretávame. Významná zmena nastala až v roku 1392, keď uhorský kráľ Žigmund Luxemburský (1387-1437) daroval hrad Dobrá Voda aj s panstvom vojvodovi Stiborovi zo Stiboríc. Stibor I. (1347-1414) zo Stiboríc, poľský feudálny oligarcha, asi v rokoch 1392-1414 dostal za svoje služby Uhorsku a kráľovi rozsiahle majetky na viacerých miestach Uhorska, na západnom Slovensku (vlastnil postupne Holíč, Beckov, Bratislavský hrad, Čachtice, Dobrú Vodu, Trenčín, Smolenice a iné). Bol jedným z najbohatších šľachticov Uhorska od čias Matúša Čáka a používal titul “pán celého Považia”. Jeho sídlom bol hrad Beckov. Podľa doteraz známych historických prameňov možno konštatovať, že až za panstva Stibora I. sa začínajú datovať aj prvé písomné správy o Kátlovciach. Začlenenie Smoleníc k Dobrovodskému hradnému panstvu bolo v tomto období dočasné, pretože v roku 1438 podľa listiny kráľa Albrechta ich udeľuje pezinskému grófovi Jurajovi.
V roku 1401 vyhotovili prvý urbár Dobrovodského panstva spolu s povinnosťami jednotlivých dedín. Z urbára sa dodnes zachoval iba zlomok, kde je však uvedené meno našej obce vo forme Katlowicz. Pozoruhodný je aj osud tohto prameňa, ktorý sa našiel v Olomouckej štátnej knižnici, kam sa dostal z kartuziánskeho kláštora v Olomouci a je považovaný za “zlomok súpisu majetkov dedín, ktoré patrili k hradu Dobra Voda v Nitrianskej stolici”. Urbár bol napísaný v latinčine a bol označený ako:

Liber inventarius possessionum ac villarum ad castrum Boneaquese spectatium conscriotus cirka festum Egidii anno Domini CCCCo primo

(Inventárna kniha majetkov a dedín patriacich k hradu Dobrá Voda spísaná okolo sviatku sv. Egídia roku Pána 1401). Z toho možno usudzovať, že bol spísaný okolo 1. septembra 1401. Podľa doteraz známych historických prameňov možno práve tento dátum považovať za prvú zmienku o našej obci (pozri obr.4.1 a obr. 4.2). Tento urbár je považovaný za najstarší doteraz známy urbár na Slovensku. Podľa uvedeného urbára z roku 1401 mala obec Katlowicz odovzdať správe panstva ročne: 82 meríc pšenice, 63 meríc jarného obilia a strukovín, okrem toho zaplatiť spolu 165 denárov peňažnej renty. Boli to na tie časy skutočne vysoké množstvá, z čoho možno usudzovať, že Kátlovce boli v tom čase ľudnatou roľníckou osadou, ktorá mala za sebou už niekoľko-storočný vývoj. Pre porovnanie možno uviesť dávky susedných Radošoviec, ktoré sú podľa prvej písomnej zmienky staršie od Kátloviec takmer o dvesto rokov (1208). Radošovce odovzdávali len 20 meríc pšenice, 61 1/2 meríc jarného obilia a pod. O tom, že sú Kátlovce pravdepodobne staršie, možno usudzovať aj nepriamo podľa údajov o prvých písomných zmienkach okolitých obcí, ktoré, okrem Dechtíc a Chtelnice, boli počas spoločnej histórie (od roku 1401) až podnes menšie ako Kátlovce. Pre úplnosť uvádzame aj prvé písomné zmienky susedov Kátloviec: Dobrá voda (1392), Dolný Lopašov (1394), Veľké Kostoľany (1208), Bohunice (1113), Jaslovce (1438), Špačince (1275), Dolná Krupá (1113), Horná Krupá (1256), Naháč (1426), údaje o prvej písomnej zmienke okolitých obcí boli spracované podľa údajov uvedených v poznámke.
Za druhý najstarší listinný prameň o Kátlovciach možno považovať listinu Zoborského konventu v Nitre, ktorý píše palatínovi Mikulášovi Gara (z Gorie) v roku 1405, kde je spomenutý Franciscus de Katlach (František z Kátloviec). Na základe dávok, ktoré museli odvádzať poddaní Kátloviec na začiatku 15. storočia, môžeme predpokladať, že obec v tom čase patrila už k starým roľníckym obciam a preto ju už zachytil a formoval organizačný a sídlištný systém stredovekej dediny zo 14. storočia. V tomto období sa ustálil intravilán, ktorý predstavoval priestor pre výstavbu domov v dedine s potrebnými humnami a záhradami. V tom čase dostáva trvalejšiu podobu aj extravilán, t.j. chotár dediny, ktorého formovanie záviselo od toho, akým systémom sa na jednotlivých dedinách hospodárilo. Upevnenie intravilánu bolo veľmi dôležité, pretože sa takto stabilizovala výstavba domov a tým sa vlastne končí éra pravekého, často provizórneho domu. Domy z tohto obdobia majú už povahu trvalých sídiel, najmä keď sa pre výstavbu používal pevnejší materiál. Popri domoch sa stavali priľahlé staveniská: maštale, chlievy, stodoly, sýpky, pivnice a pod., tak vznikajú kompletné hospodárske dvory. Takto vznikali stredoveké dediny, ktoré svojou podobou už prežili stáročia a zachovali sa prakticky až dodnes.

Kátlovce v 16. a 17. storočí
Keď v roku 1434 rod Stiborovcov vymrel, kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad Dobrú Vodu aj s panstvom krajinskému sudcovi Michalovi Országhovi z Gutu. Jeho potomkovia vlastnili hrad až do roku 1567. Országh Michal, ktorý bol v službách uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského v rozličných funkciách (komorník, pokladník, dôverník), v rokoch 1458-84 bol uhorským palatínom. Za zásluhy ako krajinský kapitán a veliteľ kráľovských vojsk dostal hrady Dobrá Voda, Čachtice, Šurany, Topoľčany a iné. V jeseni v roku 1530 postihlo celú oblasť veľké turecké pustošenie a plienenie. Po bitke pri Moháči v roku 1526, kde boli uhorské vojská porazené Osmanmi, zahynul aj kráľ Ľudovít II. Jagelonský (1516-1526). Po tejto bitke sa rozpútal dlhoročný zápas o uhorský trón medzi Ferdinandom Habsburským a domácim magnátom Jánom Zápolským. V tomto zápase sedmohradského vojvodu Zápolského podporovali Turci a v roku 1530 spustošili západné Slovensko, ktoré bolo v rukách Ferdinanda Habsburského (1526-1562). O následkoch tohto pustošenia pre Kátlovce najlepšie svedčí skutočnosť, že ešte v roku 1539 bolo zdanených len 6 roľníckych usadlostí, hoci pred rokom 1530 ich bolo vyše 23. Všetky ostatné usadlosti boli vyrabované a vypálené. V tom čase bolo Dobrovodské panstvo v rukách Ladislava Orságha. Po jeho smrti sa vdova Anna Pekry vydala v roku 1543 za župana Novohradskej stolice Štefana z Lučenca (Lošonciho). A tak sa aj Kátlovce uvádzajú v daňových súpisoch panstva Štefana Lošonciho ako súčasť Dobrovodského panstva . Keď Štefan Lošonci v roku 1553 zomrel, panstvo sa znovu dostalo do rúk Krištofa Orságha z Lučenca, syna Ladislava Orságha, ktorý ho vlastnil až do roku 1567. Krištof Országh z Lučenca, novohradský župan, vlastnil v roku 1560 Smolenice, Dobrú Vodu a Čachtice, kde sa najčastejšie zdržoval.
K Dobrovodskému panstvu v tom čase patrili: Dechtice, Dobrá Voda, Dolný Lopašov, Chtelnica, Jaslovce, Kátlovce, Kočín, Lančár, Nižná, Osuské, Paderovce, Radošovce, Šterusy. Väčšina z uvedených obcí už ležala na území Nitrianskej stolice a do Bratislavskej stolice patrili iba obce Dechtice, Jaslovce, Kátlovce a Paderovce. Prirodzenú hranicu medzi Bratislavskou a Nitrianskou stolicou na hornom toku tvoril potok Blava. Následky tureckého pustošenia sa postupne odstránili a zlepšovali sa aj sídlištné pomery jednotlivých obcí, a to aj v Kátloviec. V rokoch 1553-1559 zdanili v Kátlovciach znovu už 19 a neskoršie aj 20 obývaných poddanských usadlostí. Podľa daňového súpisu z roku 1553 sa Kátlovce uvádzajú ako majetok Smolenického hradného panstva patriaceho rodine Lošonciovcov s 21 portami. Országhovci ani Štefan z Lučenca (Lošonci) na hrade Dobrá Voda pravdepodobne nebývali, pretože mali rozsiahle majetky aj v iných oblastiach krajiny. Bývali tam však ich úradníci (kasteláni), ktorí Dobrovodské panstvo pre nich spravovali. V rokoch 1538-1543 boli takýmito úradníkmi napr. Štefan z Dechtíc, Michal Klekovič a Albert z Močenka . Predpoklady, že hrad Dobrá Voda v tomto období už plnil funkciu strážneho hradu, potvrdzuje aj pozoruhodný spor o hranicu kátlovského chotára medzi hradným kapitánom a šľachticom, ktorý vlastnil Veľké Kostoľany. Spor sa týkal tzv. “Suchého Maniviera” nachádzajúceho sa medzi dolinou Zvolen (rovnaký názov mal aj tamojší majer) a hranicou chotára Nižnej s Kátlovcami a Radošovcami. Tu sa začína dolina Manivier, ktorá pokračuje ďalej cez chotár Veľkých Kostolian a Žlkoviec. O túto časť katastra sa viedol dlhotrvajúci spor medzi dobrovodským hradným kapitánom Františkom Bakačom a šľachticom Ladislavom Onorym, ktorý založil zemiansku kúriu (majer) v Nižnej. Do uvedeného sporu zasiahla Nitrianska župa a na žiadosť Juraja Onoryho vyslala dvoch komisárov, ktorí 23. mája 1596 urobili metáciu – prieskum chotára. Privolaní svedkovia z Nižnej, Kátloviec a Radošoviec potvrdili, že hranicou ich chotárov bola dolina Manivier, cez ktorú viedla cesta do Trnavy. Po vzájomnej dohode “zasadili na hranici troch chotárov strom koreňmi dohora, na výstrahu tomu, kto by sa pokúsil túto hranicu porušiť. Takého mali zakopať do zeme tak, ako tento strom”.
Hrad Dobrá Voda s panstvom zostal vo vlastníctve Orsághovcov až do roku 1567, kedy zomrel Krištof, posledný potomok tohto rodu. Dobrovodské panstvo s hradom znovu pripadlo kráľovskej korune. Kráľ Maximilián II. (1564-1576), dal do zálohu Dobrovodské panstvo chorvátskemu veľmožovi Jánovi Choronovi (Chorényi) za 52 tisíc uhorských zlatých. V roku 1568 vyhotovili znovu súpis majetku panstva a z neho sa dozvedáme, že v Kátlovciach bolo obývaných: 22 celých roľníckych usadlostí, 3 polovičné roľnícke usadlosti a bývalo tu okrem toho aj 13 chudobných domkárov-želiarov. V obci žilo teda spolu 38 poddanských rodín, ak na jednu rodinu počítame 5-6 členov, potom z toho vyplýva, že Kátlovce mohli mať v tom čase 190 – 220 obyvateľov. Mená poddaných sa, žiaľ, v súpise neuvádzajú.
V roku 1569 zakúpil Dobrovodské panstvo od panovníka Maximiliána II. chorvátsky veľmož Ján Choron. V roku 1583 odkúpil Dobrovodské panstvo od panovníka Rudolfa II. chorvátsky bán Krištof Ungnát. Ten začal stavať v r.1583 v Chtelnici kaštieľ, do ktorého sa neskôr preniesla aj správa panstva. Rodina Ungnádovcov pochádzala z gréckeho prístavného mesta Korintu a príslušnosť v Uhorsku získala v roku 1563. Rodina Ungnádovcov vlastnila Smolenice aj Dobrú vodu necelých dvadsať rokov. Hrad Dobrá Voda sa naďalej udržoval ako vojenský objekt-strážny hrad. Krištof Ungnád nechal v roku 1580 spísať aj nový urbár Dobrovodského panstva , z ktorého už poznáme aj mená kátlovských poddaných. Podľa urbára bolo v tom roku v Kátlovciach: 18 celých sedliackych usadlostí, 6 polovičných sedliackych usadlostí a žilo tu aj 12 rodín domkárov-želiarov. Celkový počet rodín 36 bol teda o niečo nižší ako v roku 1569 (38 rodín) a prehĺbila sa aj diferenciácia obyvateľstva, ktorá sa prejavila v úbytku celých usadlostí a v prírastku polovičných usadlostí. Okrem toho bolo veľa poddanských hospodárstiev aj spustošených. Bol to dôsledok pobytu veľkého počtu cudzích žoldnierskych vojsk v tejto oblasti, ktoré sa tu zdržovali ako ochrana proti tureckej expanzii a spôsobovali obyvateľstvu mnoho škôd a utrpenia.
V dôsledku tureckých vojen na Balkáne došlo k veľkej vlne presídľovania chorvátskeho obyvateľstva do strednej Európy. Na územie západného Slovenska prišli Chorváti v 16. storočí a postupne sa usadzovali na panstvách v okolí Bratislavy, Sv. Jura a Pezinka. Na sever od Trnavy prichádzajú juhoslovanskí kolonisti vo väčšom množstve koncom 40.a 50. rokov 16. storočia. Kolonizujú približne územie vtedajšieho panstva Dobrá Voda a usádzajú sa v osadách Dobrá Voda, Chtelnica, Lopašov, Kátlovce, Paderovce, Radošovce a inde. Táto chorvátska vlna zasiahla až 50 obcí západného Slovenska po páde Kostajnice v roku 1550. Podľa týchto údajov sa chorvátski utečenci usadili v jednotlivých obciach Dobrovodského a Smolenického panstva. Do okolia Kátloviec sa prisťahovali a usadili Chorváti najmä v Naháči, Špačinciach, Jaslovciach atď. Tieto údaje boli potvrdené pre obec Špačince aj z iných prameňov, kde podľa kanonickej vizitácie z roku 1561 bola časť obyvateľov tejto obce chorvátskeho pôvodu. Tieto údaje možno potvrdiť aj podľa mien, kde je zrejmé, že pomerne významné zastúpenie majú rodové mená utvorené z krstných mien s príponou -ič, napr.: Antalovič, Beňovič, Jančovič, Lackovič, Frolovič, Šimovič, Vlkovič atď. Prítomnosť mien chorvátskeho pôvodu súvisí s útekom obyvateľov z tureckého ohrozenia Chorvátska.
Krištof Ungnád zomrel tiež bez mužských potomkov. Jeho dcéra Anna sa už v roku 1584 vydala za Tomáša Erdödyho, a tak aj Dobrovodské panstvo sa po jeho smrti dostalo do vlastníctva Erdödyovcov a v ich rukách zostalo až do konca feudalizmu. Z roku 1593 sa nám zachoval súpis 15 obyvateľov Kátloviec, ktorí vlastnili vinohrady a odovzdali v tomto roku aj desiatok z vína. Popri už známych menách sa v súpise vyskytujú aj niektoré nové rodiny: Badák, Drus, Greguš, Kováč, Moravčík, Poliak, Snopko.
Medzičasom pribudli ďalšie rodiny. Zvýšila sa ľudnatosť Kátloviec a podľa daňového súpisu z roku 1598 bolo v Kátlovciach už 66 sedliackych a chalupníckych domov. Okrem toho bol v obci aj panský majer a dva mlyny. V tom čase mohla mať obec okolo 350-370 obyvateľov. Potom však prišla ďalšia pohroma. V tom čase prebiehala v južných oblastiach Uhorska tzv. dlhá alebo “Pätnásťročná vojna” (1593-1606) medzi Turkami a habsburskou monarchiou. Na jej začiatku sa podarilo habsburskej armáde dosiahnuť prevahu nad Turkami a turecký sultán, aby zahladil neúspechy svojich vojsk, vynútil si od cisára Rudolfa II. (uhorský kráľ 1576-1608) prijatie priaznivejších podmienok mieru tým, že vyslal v roku 1599 na pustošenie stredného a západného Slovenska oddiely krymských Tatárov. Tí sa ešte v tom istom roku dostali aj do okolia Trnavy a celý kraj vyrabovali a vyplienili. V Kátlovciach zostalo v roku 1600 zo 66 domov stáť iba 19, ostatné boli spustošené alebo vypálené. Koniec vojny s Turkami ešte skomplikovalo stavovské povstanie Štefana Bocskaya (1604-1606) proti viedenskému dvoru. Aj jeho hajdúske vojská sa dostali do okolia Trnavy a dokončili dielo skazy, ktoré Tatári nestihli vykonať. Po skončení povstania mohli v Kátlovciach zo 16 domov zdaniť iba 7. Hajdúske vojsko spustošilo a vypálilo v Kátlovciach aj panský majer. Celkový obraz o katastrofálnych následkoch tureckých nájazdov a nadväzného povstania Štefana Bocskaya poskytuje pomerne podrobné informácie o počte domov v jednotlivých rokoch na prelome 16. a 17. storočia v Kátlovciach a v okolitých obciach nasledujúca tabuľka udáva počet usadlosti v Kátlovciach a v susedných obciach na začiatku 17. storočia.
Obyvatelia, po čase svoje domy znovu postavili alebo opravili a začali aj obrábať dočasne opustené polia. Mnohí občania počas pustošenia zahynuli alebo z dediny ušli. Na ich miesto prišli iní a straty sa postupne nahradili. Pre nedostatok ťažného dobytka sa mohli obrábať len menšie hospodárstva, takže boli aj značne chudobnejší. Podľa urbárskeho súpisu z roku 1614 boli v Kátlovciach iba 3 celé usadlosti.
V roku 1657 bol spísaný tzv. hlavný urbár Dobrovodsko-smolenického panstva. Okrem titulného listu v latinčine, je napísaný v maďarskom jazyku, niektoré listy obsahovali aj slovenské texty. Urbár obsahuje súpis obyvateľov Kátloviec s dávkami, ktoré sú povinní odovzdávať svojmu panstvu. V urbári sa vyskytujú priezviská: Uváček, Samulovič, Družovič, Hutovič, vdova Medvecká, Vlha, Galbavý, Fraňo, Turdy, Kozovič, Piačka, Gregušovič, Slamka, Planka, Balucha, Oravec, Kotez, Škreko, Benovič, Chalupa, Kostelanský, Kvasnička, Kozmál, Kupcovič, Šimkovič, vdova Snopková, Koberčič, Frolovič, Jančovič, Samuel, Nagy, Kovačovič, Mijavsky, Tkadlec, Vydovič, Stasny, Horvatovič, Selečný, Viskočny, Martinovič, Masarovič, Remenár, Kordoš, Ševčík, Frolovič, Polakovič, Kubovič, Mlynár, kde viacero priezvísk sa vyskytovalo viackrát. Veľmi nepriaznivé a nepokojné pomery existovali v druhej polovici 17. storočia. V roku 1663 prišlo medzi Turkami a habsburgovskou monarchiou k novej otvorenej vojne (1663-1664), v ktorej sa Turkom podarilo dobyť aj pevnosť Nové Zámky. Pritom bola spustošená aj široká oblasť západného Slovenska vrátane Kátloviec. Veľa škôd potom v tejto oblasti spôsobili aj stavovské povstania proti viedenskému dvoru, viedol ich Imrich Thököly (1678-87). Thököly, spojenec Turkov, v r. 1683 sa vydal smerom na Viedeň a pomocné turecko-tatárské hordy opäť plienili slovenské mestečká a dediny. V tom istom roku Tökölyho povstalci zapálili a z väčšej časti zničili Trnavu . Ešte osem rokov po ničivom vpáde povstalcov do okolia Trnavy, t.j. v roku 1691 spísali v Kátlovciach len 17 polovičných usadlostí a 2 osminové obrábané poddanské usadlosti a 4 domkárske rodiny. Polia ostatných usadlostí boli ešte opustené, prípadne v zálohu u cudzích zemanov alebo ich obrábalo panstvo. Vymreli viaceré staré rodiny s menami: Florovič, Kocian, Kočvara a iné. Zachovali sa mená: Hutta, Poliak, Piačka, Uváček, Ušák a iné. K nim pribudli mená nových poddaných, ako napr.: Kotieš, Matuškovič, Vlha, Vyskoč a i.
Okrem chorvátskej prisťahovaleckej vlny je pre západne Slovensko významné usadenie sa habánov (novokrstencov). V období medzi rokmi 1550 a 1622 vznikli alebo sa udržali habánske dvory hlavne na Záhorí a v okolí Kátloviec najmä v Dechticiach a v Chtelnici. Habáni boli, podľa erdödyovského archívu v Chtelnici, pevne usadení v Dechticiach v roku 1626. V roku 1650 od grófky Alžbety Erdödyovej mali v prenájme časť kaštieľa v Chtelnici. V Dechticiach boli habáni usadení v prenajatom dome od grófky Judity Amádeovej a časť majetku mali aj v Kátlovciach. Habánska rodina Odlerovcov, ktorá sídlila v Dechticiach, mala významné vzťahy s Erdödyovcami. Skúmaním vzájomných vzťahov oboch famílií, grófov Erdödyovcov a Odlerovcov, sa zistilo, že dňa 6. decembra 1689 gróf Erdödy daroval Krištofovi Odlerovi “formou inskripcie, t.j. pozemkovo knižného zápisu, dom v Kátlovciach, za ktorý džbankár Odler bol povinný slúžiť panstvu svojimi výrobkami”. Nemožno vylúčiť, že nájdená habánska keramika v Kátlovciach bola práve z dielne Odlerovcov.

Kátlovce v 18. a 19. storočí
Juraj Erdödy (1647-1712), starší syn Gabriela Erdödyho a Judity Amadeovej, vlastnil väčšiu časť Smolenického panstva. Na jeho podnet bol v roku 1678 vypracovaný nový urbár pre panstvá Smolenice a Dobrá voda, v ktorom boli spísané všetky majetky a pusté miesta (len v maďarskom jazyku). Juraj zomrel r. 1712 na Smolenickom hrade, ale bol na vlastnú žiadosť pochovaný v kostole sv. Kataríny. V prvej polovici 18. storočia získali Erdödyovci značné majetky a patrili v tom čase k najbohatším rodom v Uhorsku. V časoch kuruckých vojen stáli verne na strane panovníkov, za čo ich Habsburgovci aj štedro odmeňovali majetkami a vysokými funkciami. Ničivé nepokoje pokračovali aj začiatkom 18. storočia, kedy vypuklo posledné stavovské povstanie proti viedenskému dvoru, ktoré viedol František II. Rákoczi (v rokoch 1703-1711). Boje cisárskych vojsk s povstalcami sa na začiatku viedli aj v oblasti Trnavy, počas nich Kátlovce dvakrát vyhoreli, a tak sa ich obyvatelia dostali do veľkej biedy a zadĺženosti. V roku 1712 spísali v Kátlovciach len 22 sedliakov a 13 chudobných domkárov. Všetkých sedliakov počítali za držiteľov osminovej usadlosti, pre nedostatok dobytka mohli však obrábať iba malé množstvo pôdy (spolu to bolo len okolo 150 bratislavských meríc). Len traja mali po páre volov a štyria po páre koní, deväť malo len jedného koňa, takže pri prácach na panskom sa museli spriahať. Šesť sedliakov nemalo však nijaký zápražný statok a panské roboty museli vykonávať ručne. Obec ako celok mala dlžobu 1564 zlatých, ktoré si predtým musela zrejme požičať na zaplatenie štátnych a stoličných daní. Zadĺžení boli aj jednotlivci, u ktorých len v roku 1712 napočítali dlžobu v sume 138 zlatých.
Po roku 1711 nastalo konečne dlhé mierové obdobie a s ním aj hospodárska obnova a nový populačný rozvoj Kátloviec. Tento rozvoj bol síce spočiatku pomalý, mal však trvalý charakter a po odstránení vojnových škôd sa jeho tempo podstatne urýchlilo. V roku 1715 zdanili v Kátlovciach 26 a ešte v roku 1720 len 34 sedliackych rodín. O tempe rastu Kátloviec svedčia údaje z roku 1768, teda o necelých 50 rokov neskôr, kedy tu žilo už 91 rodín, z toho 87 rodín tvorili sedliaci a 4 rodiny boli domkárske. Od roku 1712 sa teda počet zvýšil viac ako dvaapolkrát. Aj keď sa držba usadlosti počítala už iba na osminy, väčšina sedliakov mala štvorosminové alebo dvojosminové usadlosti, čo znamená, že sa obrábalo mnohonásobne väčšie množstvo pôdy ako pred polstoročím.
V roku 1711 pribudli medzi obyvateľstvom aj nové mená rodín: Holický, Kostolanský, Kubiš, Martinkovič, Vágovič. Tieto rodiny sa potom značne rozrástli, prevahu si však zachovali staré kátlovské rodiny, ako boli: Huta, Jankovič, Piačka, Ušák, Uváček, Vlha a i. Z uvedených 91 rodín v roku 1768 boli najpočetnejšie rodiny : Ušák (8), Uváček (7), Kostolanský (6), Jankovič (4-5), Kubiš (4-5), Holický, Kutieš, Stríž (3-4) a iné rodiny. Zachovali sa však aj staré rodiny, napr.: Červenka, Poliak, Snopko, Vyskoč a iné.
Nárast obyvateľstva potom pokračoval aj naďalej, najmä na konci 18. a začiatkom 19. storočia. V roku 1828 napočítali v Kátlovciach 106 domov, v ktorých žilo spolu 757 obyvateľov a v roku 1842 už 770 obyvateľov, z toho 15 židov. Židia boli v 19. storočí na našich dedinách novými obyvateľmi, ktorí sa hromadnejšie začali sťahovať od konca 18. storočia z Moravy, ale aj z Poľska, najmä Haliča a živili sa tu ako nájomcovia panských krčiem a páleníc alebo ako drobní priekupníci. Viacerí z nich touto činnosťou postupne zbohatli a po zrušení poddanstva v roku 1848 sa stávali aj majiteľmi pôdy, ktorú obyčajne ľahko získali od obyvateľov obce zadĺžených v ich krčmách. Po zrušení poddanstva získalo v Kátlovciach do vlastníctva pôdu 154 jej predchádzajúcich držiteľov. Pravda, boli to už iba nepatrné zlomky niekdajších celých usadlostí a pri ich výmere sa už muselo počítať aj s jej 32. časťou (1/32-tina). Do obce pribudli nové rodiny s menami: Backa, Bajcar, Drgoň, Chrenko, Jahelka, Lukačovič, Polakovič, Valášek a i. Pritom však najpočetnejšie boli vyššie spomínané staré rodiny.
V roku 1777 prebral do zálohu Smolenické panstvo Ján Pálffy (1728-1791). Smolenické panstvo od roku 1777 až do roku 1864 patrilo pod pezinskú pálffyovskú vetvu. Pálffyovci boli oddaní Habsburgovcom, a preto bojovali proti Bethlenovi, Tökölymu, Bocskayovi aj Františkovi Rákóczimu. Majetková držba Pálffyovcov značne vzrástla v 18. storočí. Dobrovodské panstvo vlastnila do roku 1855 Alžbeta, vdova po Jozefovi Erdödym, potom sa kúpou stal jeho vlastníkom gróf Jozef Pálffy (1810-1873). Po jeho smrti sa stal dedičom Dobrovodského panstva jeho synovec (1853-1919). Početné roľníctvo Kátloviec vstúpilo do nového kapitalistického zriadenia už veľmi schudobnené, zatiaľ čo jeho bývalí zemepáni si svoje pozemkové vlastníctvo, t.j. majerskú pôdu, ktorá za posledných 150 rokov v Kátlovciach podstatne narástla, zachovali aj naďalej. V roku 1855 predali Erdödyovci túto pôdu Jozefovi Pálffymu, ktorý z nej skoro vybudoval prosperujúci kapitalistický veľkostatok. Nedostatok pôdy v rukách roľníctva spôsoboval, že pre jeho ďalší populačný rozvoj neboli už priaznivé podmienky a ďalšie prírastky by existujúca pôda už nemohla uživiť. Preto v nasledujúcich desaťročiach sa nárast obyvateľstva Kátloviec nielen zastavil, ale jeho počet dokonca o niečo poklesol. V roku 1869 žilo v obci len 743 obyvateľov a po požiari obce roku 1878 tu v roku 1880 napočítali už iba 730 ľudí. Značná časť obyvateľov, ktorí po požiari stratili aj strechu nad hlavou, si musela zrejme hľadať zamestnanie a aj obživu mimo obce.

Prvá svetová vojna
V horúcich letných dňoch roku 1914 dorazila aj do obce Kátlovce hrozná zvesť o vojne. Potom nasledovali mobilizačné vyhlášky, ktoré sa dotýkali skoro každej rodiny. Z obce muselo narukovať až do 130 mužov, pričom rukovali ročníky 1889 až 1898. Na vojnu rukovali teda muži od 21 do 32 rokov a neskôr boli povolaní aj 18 a 50 roční muži. Doma zostali len starí ľudia, ženy a deti. Následky vojny poznačili všetky oblasti života. Na rozličných bojiskách, ale aj na ceste domov a po návrate zomrelo na následky vojny celkom 34 obyvateľov-vojakov obce. Ženy sa museli starať o všetko: o deti, domácnosť aj hospodárstvo, nastala veľká drahota, nedostatok základných životných potrieb, najmä potravín. Podľa pamätníkov z drahoty ťažili hlavne obchodníci a živnostníci. Veľmi dobre sa viedlo hlavne mlynárom, pričom sa traduje, že mlynári mali toľko peňazí, že ich mali ukryté vo vreciach. Najväčší problém bol v nedostatku chleba, ktorý sa nahradzoval aj kukuričným chlebom. Pre nedostatok petroleja sa svietilo pomocou sviečok alebo kahancov. Tragédiu vojnových čias umocňoval uhorský štát, ktorý aj v Kátlovciach rekviroval obilie, zemiaky, dobytok, strukoviny, mak, seno, slamu a iné. Aktivita štátnych úradov nepoznala hraníc, pretože hľadali a rekvirovali aj rozličné predmety z cínu, medi a mosadze, ako sú kotly, mažiare, zvony a pod. Štát v roku 1916 zrekviroval z kátlovského kostola dva väčšie zvony. Na kostolnej veži zostal len malý zvon a k tomu bol z dediny prinesený malý zvon – umieračik ( nazývaný tiež skonáčik ). Tento stav sa zmenil až v roku 1924, keď boli kúpené dva nové veľké zvony.
Bol zavedený lístkový systém, teda všetko sa kupovalo na lístky. Nezlomná vôľa pospolitého ľudu prežiť sa prejavila domácou výrobou rozličných nevyhnutných životných potrieb. Tak sa po domácky vyrábali rozličné druhy produktov: cukor a cigória z cukrovej repy, “zrnková káva” sa vyrábala zo žita (pšenice) a raži, mydlo sa varilo z uhynutých zvierat, hydiny atď. Domáca výroba mydla vydržala až do 50. rokov, keď sa vždy varilo mydlo z odpadkov po zabíjačke. Bol všeobecný nedostatok tabaku, čo využívali rozliční priekupníci, šmelinári, ktorí ho predávali za premrštené ceny. Mnohí fajčiari fajčili aj ďatelinový list a iné sušené rastliny. Školské deti zbierali žihľavu, z ktorej sa vyrábali látky. Cez vojnu prišli do obehu papierové koruny a dvojkoruny a boli razené železné mince – dvadsaťhalierniky a dvojhalierniky. Na vojnovú pôžičku dávali svoje úspory aj miestni obyvatelia. Do tejto neradostnej situácie prišla veľká epidémia chrípky, ktorá si vyžiadala ďalšie obete.

Prevrat v roku 1918 – vznik ČSR
Koniec vojny v roku 1918 sa skončil rozpadom Rakúsko-Uhorska, pričom vznikol nový štát – Československá republika (ČSR). Hrôzy vojny teda mali svoj koniec a skončili sa slávnostným dňom 28. októbra 1918. Vítanie slobody v novej republike bolo v Kátlovciach a v iných dedinách opatrné. Časť obyvateľov sa tešila, druhá časť vítala slobodu cez slzy. Smútili rodiny, ktoré stratili vo vojne otcov a synov. Prostí občania nemali v tom čase ani tušenia, čo sa vlastne stalo. Informácií bolo málo. Noviny čítali len učiteľ, kňaz, krčmár a mlynár. Zatiaľ čo v mestách všetko jasalo nad slobodou, dediny sa začali prebúdzať až po príchode vojakov z frontu. Až koncom roku 1918 sa roľníci na dedinách, posmelení a posilnení vojakmi, bili a vyháňali notárov, žandárov, niekde aj učiteľov a krčmárov ako aj ostatných miestnych predstaviteľov bývalej štátnej správy. Živelný ľudový pohyb roľníkov sa obmedzoval len na vlastnú obec a vrcholil na dedinách, kde bol panský majetok. Tak to bolo aj v Kátlovciach a v okolitých obciach, keď otrhaní, vyhladovaní, zničení navrátilci z frontu sa vracali s túžbou po odplate, ktorú zamerali na obchody, krčmy a panské liehovary. Dozvuky prevratu postupne dorazili aj do Kátloviec a všetky maďarské nápisy boli strhnuté, všetko, čo dýchalo duchom rakúsko-uhorskej dynastie (obrazy kráľov, cisárov, zástavy) končilo v plameňoch. V Kátlovciach boli po prevrate, okrem vyrabovanej pálenice, vyrabované aj všetky obchody, ktoré bez výnimky vlastnili židia. Aj v Kátlovciach v tomto čase heslom dňa bolo “rabovka v liehovare”. V majeri bol otvorený liehovar a špiritus tiekol potokom a veľa občanov bolo napitých. Podľa kronikára, pri rabovke v Kátlovciach 4. novembra 1918 prišli s iniciatívou vojaci zo susednej obce Dechtíc a Kátlovčania sa pridali. Kátlovčania údajne bránili nemiestnemu rabovaniu. Pamätníci čiastočne spochybňujú údaje kronikára, lebo tvrdia, že po celý čas rabovky mali hlavné slovo Dechtičania. Potom nasledovalo vyšetrovanie, výsledky už kronikár neuvádza.
Radosť zo skončenia vojny bola v roku 1918 ešte narušená epidémiou španielskej chrípky. Podľa kronikára na chrípku ochorelo veľa ľudí a 10 ľudí aj zomrelo. V dôsledku I. svetovej vojny sa počet obyvateľov Kátloviec o niečo znížil a v roku 1921 napočítali v nich len 851 obyvateľov, z toho bolo 420 mužov a 431 žien (vrátane detí). Všetci obyvatelia okrem 2 Nemcov sa hlásili už za Slovákov, a to aj 25 židov, ktorí tu zostali aj po I. svetovej vojne. Vojnové straty sa však skoro nahradili a v roku 1930 žilo v obci už 951 obyvateľov a o desať rokov neskôr, v roku 1940, počet obyvateľov prekročil hranicu tisíc.

II. svetová vojna
Koniec 30. rokov 20. storočia bol poznačený expanziou nacistického Nemecka. Zavádzanie “nových poriadkov” v Európe Hitlerom, ktorý v marci 1938 pripojil k ríši Rakúsko (tzv. anšlus), stupňovalo napätie aj v ČSR. Prezident ČSR Eduard Beneš vyhláškou zo dňa 24.9.1938 nariadil “mobilizáciu ozbrojených síl a dopravných prostriedkov na obranu republiky pred fašistickým nebezpečenstvom”. Rukovalo naraz 20 ročníkov. Znovu sa opakujú smutné scény lúčenia vojakov so svojimi najbližšími a už 23.9.1938 odchádza, podľa kronikára, z Kátloviec do 100 vojakov-občanov. Okrem vojakov bolo z obce odobratých 8 párov koní a 1 motocykel JAWA 250. Dedina žila v napätí, pretože cez ňu vo dne v noci pochodovalo vojsko. Občania sledovali tieto udalosti s veľkým záujmom a “k vojakom sa správali láskavo a pohostinne”. V škole sa prerušilo vyučovanie a školské priestory boli k dispozícii vojakom, ktorí tu boli asi tri týždne ubytovaní. Vzhľadom na nedostatočné zabezpečenie mobilizovaných vojakov, ktorí nedostali vyživovací príspevok, bolo obecné zastupiteľstvo nútené vyžadovať od každej rodiny príspevok 4 Kčs/rodinu/deň a to bez ohľadu na počet členov rodiny. Udalosti mali rýchly spád a s podpisom “mníchovskej dohody” západnými veľmocami, ktoré ustúpili Hitlerovmu nátlaku, došlo bez odporu k obsadeniu západnej časti ČSR hitlerovskými vojskami. Mobilizovaní vojaci sa vrátili domov. Dňa 6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska (trvala do 14.3.1939) v rámci ČSR. 2. novembra 1939 celé Slovensko vzrušila tzv. viedenská dohoda, ktorá prisúdila Maďarsku južnú časť Slovenska. Kátlovský kronikár plasticky zaznamenáva atmosféru týchto dní: “Aj v našej obci občania prežívali úzkosti pred viedenským rozsudkom. Hlúčky zvedavcov sa tlačili pred aparátmi: u hostinského p. Ryšavého (“šenk” na hornom konci, ktorý po vojne vlastnil hostinský p. Švec), u správcu školy (v tom čase aj kronikára – autora citovaných riadkov), v obchode p. Viktora Ušáka, roľníkov p. J. Oravca (č.d.139) a Jána Chrenku (mláťačkár), aby si vypočuli správy o výsledku rokovania vo Viedni. Od aparátov odchádzali smutní, s presvedčením, že sa Slovákom stala veľká krivda. ” Môžem s určitosťou tvrdiť, že okyptenie Slovenska vyvolalo medzi občanmi obce veľké pohoršenie nad nespravodlivým rozsudkom “, píše kronikár.
Na pozadí dramatických udalostí roku 1939 vo “veľkej politike” dochádza v obci Kátlovce k určitému upokojeniu situácie a pokračuje príprava na veľkú udalosť v obci – primície kátlovského rodáka Pavla Ušáka-Olivu. Primície sa konali vo februári 1939 na Hromnice. Ťažká, nevyliečiteľná choroba však v krátkom čase ukončila životnú púť mladého kňaza a nádejného básnika.
Definitívny rozpad ČSR nastal obsadením českých krajín a vyhlásením samostatnej Slovenskej republiky 14. marca 1939, nazývanej častejšie Slovenským štátom. Vznik tohto štátu obyvatelia privítali s určitou nádejou a očakávaním. Zmena režimu sa však v obci prejavovala len veľmi pomaly. Obecná správa v Kátlovciach pracovala prakticky bez zmeny až do roku 1941. Obecné zastupiteľstvo v tomto čase riešilo bežné problémy obce. Do Kátloviec bol dovezený farár Jozef Lukančič z Veľkých Brestovian na panských a sedliackych vozoch. Bola uhradená suma 25 000 Ks za kúpu pozemkov od Jozefa Pálffyho na Lipine, ktoré boli podľa predchádzajúceho rozhodnutia určené na nové stavebné pozemky, t.j. na ďalšie rozširovania intravilánu obce. V tom čase sa vyskytovali znovu problémy na chtelnickom majeri, kde pokračovali staré pracovné spory deputátnikov a správy majera. Tieto problémy sa snažilo vedenie trnavského cukrovaru, ktoré malo v prenájme chtelnický aj kátlovský majer, riešiť presunom majerských robotníkov na kátlovský majer. Obecné zastupiteľstvo zaviazalo richtára rozhodnutím, že presun robotníkov z Chtelnice do Kátloviec je možný len v tom prípade, keď v Kátlovciach nebude dostatok vlastných robotníkov. Uvedené stanovisko kátlovského obecného zastupiteľstva malo pokračovanie, lebo na zaistenie práce kátlovských poľnohospodárskych robotníkov na majeri počas žatvy muselo vyslať obecnú deputáciu na riaditeľstvo cukrovaru.
Na jeseň v roku 1941 prešiel cez Kátlovce bez zastavenia prezident republiky Dr. J.Tiso, ktorý otváral v Chtelnici “Vyššiu vodcovskú školu HM”. Za významnú udalosť v roku 1942 považoval kronikár mlatbu. Oneskorená mlatba, v dôsledku dlhej zimy, sa začala až začiatkom augusta. S touto mlatbou súviseli dve významné udalosti: technická, t.j. v Kátlovciach sa prvýkrát použilo pri mlatbách elektrického pohonu (Ján Chrenko, č.d.99) a politická, t.j. kontrola “Najvyššieho úradu pre zásobovanie” , keď pri každej mláťačke bol zástupca tohto orgánu, ktorý dozeral na mlatby a zapisoval údaje o vymlátenom obilí do úradných kníh. Napriek relatívnemu pokoju v Kátlovciach v roku 1943 bol záujem o prebiehajúce vojnové udalosti v obci značný, čo kronikár dokumentoval počtom aparátov – rádioprijímačov 35 a zvýšeným záujmom o noviny a časopisy. Tento rok je však už poznačený tragickými správami z východného frontu, kde sa zúčastnili aj kátlovskí občania-vojaci a 12. februára 1943 zomrel v poľnej nemocnici pod ďalekým Kaukazom na týfus vojak Rudolf Kolenič, bola to prvá obeť II. svetovej vojny z našej obce. Ako druhý padol Ján Ušák, ktorý zomrel v Tešínskej nemocnici 7. júla 1943 na zranenie, ktoré mu spôsobila mína na východnom fronte.
V roku 1944 sa bezprostredne priblížila vojna až do najbližšieho okolia. Na oblohe bolo možné pozorovať anglo-americké lietadlá, ktoré nalietavali na vybrané ciele. Dňa 16. júna 1944 predpoludním sa stala terčom náletov rafinéria Apollo v Bratislave (t.č. Slovnaft a.s.). Podľa kronikára “dňa 7. júla preleteli aj nad našou obcou silné zväzy anglo-amerických lietadiel. Razom zadunela zem a každý utekal, kde ho v tejto chvíli napadlo. Na mieste, kde sa kátlovský chotár dotýka chtelnického chotára, dopadlo 10 bômb. Bomby vyhĺbili jamy s priemerom 6 až 7 m a mali hĺbku asi 3 m. Pri majeri Zvolen na “nižnanskom” dopadla benzínová nádrž, ktorú odviezli na žandársku stanicu do Dechtíc. Ďalší takýto nálet občania zažili 14. októbra 1945. Do Vinohradov spadlo asi 5 bômb približne takej veľkosti ako v predchádzajúcom prípade. Na situáciu stupňovania leteckých náletov spojeneckých armád zo západu a postupujúcej ČA z východu reagovala vláda vydaním osobitného zákona č. 160/1943, podľa ktorého bol obecný výbor vyzvaný na “Zostavenie plánu obrany obce po prípadnom leteckom nálete na obec”. Mimoriadne zasadnutia obecného výboru dňa 28. júla 1944 rozdelilo úlohy pre zaistenie obrany proti prípadným leteckým útokom na našu obec podľa nasledujúceho plánu: Povinnosti uložené obci podľa zákona č.160/1944 boli rozdelené nasledovne: – ubytovanie bezprístrešných Teofilovi Kostolanskému, – stravovanie bezprístrešných Antonovi Kostolanskému, – ošatenie bezprístrešných Ľudovítovi Strížovi. Pre celú obec na prevedenie záchranných prác po leteckom nálete na obec, tieto služby: – odpratávacia služba so stanoviskom v uličke vedľa Ernesta Kubiša, – bezpečnostná služba so stanoviskom pri stolárovi Paľovi Slivovi, – samaritánska služba so stanoviskom v novej škole, – službu konských poťahov so stanoviskom v Hlinníku, – hasičská služba so stanoviskom pred hasičským skladišťom. Službu bezpečnostnú, samaritánsku a konských poťahov zostaví vedúci notár so starostom obce a veliteľom CPO, hasičskú službu však zaistí veliteľ DHS v Kátlovciach Michal Heteš. Podľa návrhu starostu obce zoznam osôb povinných konať nutné práce pre prípad leteckého útoku podľa ustanovenia § 39,zák.č.329/1921 Sb.z., ktorý zoznam tvorí súčiastku tohto uznesenia a obecný výbor ho jednoznačne schvaľuje s tým, že plán obrany obce po leteckom nálete na obec dvojmo knižne zostavený obdrží od vedúceho notára behom troch dní starosta obce, druhý plán obdrží veliteľ CPO.
V júni 1944 sa uskutočnil opätovný odvod, keď boli pred komisiu do Trnavy predvolaní muži-nevojaci vo veku do 40 rokov. Bolo odvedených celkom 15 mužov. Bola vyhlásená “všeobecná pracovná povinnosť”, v rámci ktorej museli všetci práceschopní občania vykonávať zákopové práce a budovať protitankové zátarasy. Zákopové práce sa začali v októbri 1944. Podľa nariadenia vlády, sa musel každý práceschopný občan zúčastniť na kopaní zákopov. Tieto práce sa vykonávali pod priamym dozorom nemeckých vojakov. Práca bola platená, pričom slobodní robotníci dostávali 6,5 Ks a ženatí robotníci 7,5 Ks/hod. Dodnes existujú “betónové kocky” pri Dechticiach, nemí svedkovia tejto pohnutej doby z konca II. svetovej vojny. Na budovaní protitankových zátarasov sa museli “v rámci vyhlásenej všeobecnej pracovnej povinnosti” zúčastňovať aj kátlovskí občania. V napätej atmosfére bola obava z prechodu frontu cez našu obec, ale súčasne rástla aj nádej na skoré skončenie vojny. Túto nádej živilo hlavne vysielanie londýnskeho rozhlasu (BBC London). Budovanie dôkladnej obrany v celom okrese Trnava organizovali Nemci aj začiatkom roka 1945, kedy už bola ich porážka neodvratná. Parky Trnavy a Piešťan boli rozryté zákopmi, prístupové cesty boli na mnohých úsekoch prehradené betónovými kvádrami, protitankovými priekopami a ihlanmi, akoby sa tu robila príprava k boju o každý dom a ulicu. Pod Malými Karpatmi sa tiahla zákopová línia, ktorú museli budovať robotníci, ale aj študenti z celej trnavskej roviny.
Koncom augusta vzbudili pozornosť občanov rozhlasové prejavy predstaviteľov slovenského štátu (Tisu, Čatloša), ktorí vyzývali občanov k pokoju, poriadku a vernosti Slovenskej republike. Podľa kronikára ľudia z týchto prejavov “vyrozumeli, že na Slovensku začalo pôsobiť partizánske hnutie.” V utorok 29. augusta 1944 “odzneli prejavy o príchode nemeckého vojska na Slovensko.” To už udalosti dostávali nezadržateľný a nezvratný spád a 29. augusta 1944 začala nemecká armáda obsadzovať Slovensko. Vojenské ústredie v Banskej Bystrici odpovedalo večer vydaním dohovoreného hesla posádkam “Začnite s vysťahovaním” . Povstanie sa začalo. V nasledujúcich dňoch prešli cez Kátlovce skupiny vojakov najprv v rovnošatách a potom aj v civile. Situácia z pohľadu pozorovateľa týchto udalostí v Kátlovciach bola značne neprehľadná, čo sa prejavilo aj na pohybe vojakov a civilov. Kronikár Mihalovič v tejto súvislosti uvádza, že “jedni sa uberali do svojich domov, druhí hľadali najbližšie povstalecké posádky a konečne tretí sa vypytovali na najbližších partizánov”. Občania sa k prechádzajúcim vojakom, civilom chovali priateľsky, poskytovali im informácie, potravu alebo šatstvo. Z Kátloviec odišlo na povstalecké územie viacero občanov. Niektorí sa vrátili domov ihneď, ako sa ukázalo, že Povstanie nebude mať proti nemeckej presile úspech. Viacerí však zostali a boli zajatí a odvlečení na práce do Nemecka. Podľa kronikára sa všetci neskoršie, až na jeden prípad invalidity, vrátili k rodinám zdraví. Ako sa neskôr ukázalo, niektorí aktívni účastníci Povstania boli poznačení na celý život ( J. Rajníc).
Dňa 4. decembra 1944 prišlo do obce asi 100 slovenských vojakov. Išlo o vojakov, ktorých odzbrojili Nemci, hoci sa nepridali k povstalcom. Podľa dobových informácií osud týchto vojakov bol zložitý, pretože po odzbrojení boli vyzývaní, aby sa pridali do boja proti povstalcom a po odmietnutí boli mnohí odvezení do Nemecka. V Nemecku v meste Hirschbergu strávili asi 3 mesiace, a potom sa vrátili domov. Do Kátloviec prišli vo veľmi úbohom stave. Ihneď po návrate boli “odvelení” na zákopové práce. Boli ubytovaní v novej škole. Vtedy sa vyučovalo len v jednej triede. Koniec roka 1944 sa niesol v znamení predpovedí hlavných aktérov II. svetovej vojny o blížiacom sa konci vojny. Týmto informáciám dávali za pravdu aj samotné udalosti. Nastali poruchy v zásobovaní, rástla drahota. Hospodársky život sa prakticky zastavil. Očakávanému príchodu ČA do Trnavského okresu predchádzala januárová a februárová ofenzíva 2. ukrajinského frontu, keď bola obkľúčená a dobytá Budapešť. Po ťažkých bojoch v Budapešti velenie ČA uložilo nové úlohy svojim frontom v strednej Európe, pričom 4. ukrajinský front mal dobyť Moravskú Ostravu a Olomouc a 2., 3. ukrajinský front mal rozbiť dôležité strategické zoskupenie nemeckých armád v priestore Viedeň-Bratislava-Brno. Pričom 2. ukrajinský front, pod velením maršala R.J. Malinovského, podľa tejto smernice mal “viesť útok hlavných síl severne od Dunaja na Malacky, Hodonín a Brno”. Súčasťou plánu oslobodenia Bratislavy, ktoré maršal Malinovskij naplánoval obchvatom zo severozápadu, bolo aj oslobodenie okresu Trnava. V noci z 31. marca na 1. apríla (Bola to noc z Bielej soboty na Veľkonočnú nedeľu ) od juhu a juhovýchodu vstupovali na územie okresu Trnava (podľa usporiadania okresu po roku 1960) vojská jazdecko-mechanizovanej skupiny generálporučíka I.A. Plijeva.
Dňa 3. apríla sa frontová línia posunula k Trstínu (Nádašu), Hornej Krupej, Hornému Dubovému, Kátlovciam a Nižnej (oslobodených ďalších 8 obcí).
Najtuhšie boje na území Trnavského okresu sa odohrali v priestore Dechtice-Smolenice. Nemci pri svojom ústupe smerom na západ sa dostali do pasce na Dobrej Vode, kde uviazli s ťažkou delostreleckou technikou. Predpoklad, že sa dostanú na Hradište pod Vrátnom lesnou cestou, sa ukázal nereálny, a tak sa museli vrátiť do Dechtíc a postupovať na Naháč, Trstín smerom na Jablonicu. Nemecké vojská si rýchle uvedomili, že práve táto cesta je pre nich veľmi dôležitá, preto sa ju snažili udržať čo najdlhšie. Pre autentické zachytenie vojnových udalostí v trnavskom regióne, ktoré sa odohrali v okolí našej obce, nechal historik prehovoriť kroniky Dechtíc, Dobrej Vody, Naháča, Smoleníc aj Kátloviec. Podľa týchto prameňov sa boj o Dechtice začal 2. apríla 1945, kde “frontové nemecké vojsko v počte asi 2000 mužov (medzi nimi bolo aj veľa Maďarov), malo v Dechticiach dobré obranné postavenie, preto ČA musela postupovať otvoreným poľom. Veľké pouličné boje o Dechtice začali 3. apríla na ulici smerom do Kátloviec. Boj trval do neskorého popoludnia štvrtka 5. apríla, kedy do obce vstúpili ďalšie vojská ČA v počte asi 900 mužov. Boje v Dechticiach si vyžiadali 37 obetí z radov ČA, 5 obetí občanov. Poškodených bolo 70 domov, zhorelo 35 domov a 65 stodôl “.Prvé ustupujúce nemecké kolóny dorazili na Dobrú Vodu už 1. apríla, tu však Nemci zistili, že prechod na Brezovú pod Bradlom horskou cestou je nemožný, a preto sa museli aj s technikou vracať naspäť do Dechtíc a odtiaľ cez Trstín okľukou na Brezovú.” Bojové akcie na Dobrej Vode sa začali 5. apríla, keď nemecké delostrelectvo zaujalo palebné postavenie a pálilo na Dechtice, kde už boli sovietske vojská. V piatok 6. apríla sovietske vojská za súmraku obsadili obec a prenasledovali Nemcov smerom k Hradišťu. Padol jeden sovietsky vojak. Ťažké boje sa odohrali ešte v Smoleniciach, kde padlo až 20 občanov aj straty na nemeckej strane i na strane ČA boli značné.
Priebeh vojnových udalostí bol v našej obci veľmi podrobne a presvedčivo opísaný kronikárom, preto v nasledujúcich častiach ich uvádzame len s malými dodatkami (poznámkami). Začiatkom roku 1945 (22. januára) v odpoludňajších hodinách prišlo do obce niekoľko nemeckých “ubytovateľov” (tylové vojsko), ktorí začali zaberať byty pre ustupujúcu nemeckú armádu. 22. januára 1945 predvečerom za tuhého mrazu prišiel do Kátloviec početný nemecký oddiel s chorými a ranenými koňmi, ktoré boli umiestnené na majeri v tabakových šopách. Tento oddiel sa zdržal v obci 14 dní a potom sa presunul do frontovej zóny, ktorá bola v tom čase pri Nitre. Po odsune Nemcov bolo v Kátlovciach dvojmesačné ticho pred búrkou. V posledných marcových dňoch prišlo do obce niekoľko nemeckých osobných a nákladných áut s vojakmi. Začalo sa zaberanie bytov a príprava postavení delostreleckých batérií. Tieto udalosti sa odohrávali cez Veľkú Noc v nasledujúcom slede:

Sobota 31. marca 1945
Na Bielu sobotu rozhlas informoval o rýchlom postupe ruských vojsk maršala Malinovského, ktoré postupovali z Maďarska smerom na Bratislavu a Viedeň. Vojská maršala Malinovského postupne oslobodili Komárno, Nové Zámky, Šurany, Ivanku pri Nitre. Už dávnejšie pripravené kryty, ktoré mali občania vykopané hlavne mimo domu (najmä v záhradách a v sadoch), sa postupne zapĺňali potravinami a šatstvom. V noci na Veľkonočnú nedeľu prešlo obcou ustupujúce nemecké vojsko.

Nedeľa 1. apríla 1945
V nedeľu ráno bola naša obec plná nemeckého vojska. Po ceste išli stále nové a nové oddiely nemeckých vojakov, ktorí išli pešo a všetkými možnými dopravnými prostriedkami. Bolo vidieť, že majú nedostatok pohonných hmôt, “jedno auto ťahalo za sebou aj tri autá”. V tejto kolóne vozidiel sa vyskytovali aj civilné autá, v nich sa viezli evakuanti z Hlohovca, Serede, Trnavy, ktoré už dobyla ČA.

• v nedeľu o 10. hodine, keď išli občania do kostola, preleteli nad Kátlovcami v malej výške ruské lietadlá (RATY) a pri ich vzďaľovaní bolo počuť guľometnú streľbu. Celé bohoslužby sa niesli v znamení obáv a strachu. Tento strach dosiahol vrchol, keď sa rozšírila správa, že Nemci berú civilov so sebou. Reakcia bola okamžitá, väčšina mužov rýchlo opustila dedinu a záchranu hľadala v poli.
• v nedeľu o 14. hodine, dostali nemeckí vojaci rozkaz urýchlene opustiť dedinu. Prechodne ubytovaní Nemci v Kátlovciach sa pripojili k masám vojska a vozidiel, ktoré sa presúvali po ceste. Z tvárí ustupujúcich nemeckých vojakov bolo cítiť vážnosť situácie.
• v nedeľu o 15.hodine sa ustupujúce nemecké vojsko stalo terčom náletu ruských lietadiel. Útok sa začal nad Vinohradmi a smeroval k hornému koncu dediny. Z viacerých zhodených bômb citeľné škody narobili tri bomby, ktoré dopadli na horný koniec dediny. Jednu bombu o veľkosti asi 50 kg, ktorá nevybuchla, zneškodnili pyrotechnici slovenskej armády. Uvedený nálet, ktorého hlavný zásah bol na hornom konci, bol rozptýlený na väčšej vzdialenosti a zahynul jeden kátlovský občan (Jozef Rajníc č.d.129 ), ktorý bol v stodole. Ďalej zahynulo niekoľko nemeckých vojakov. Mŕtvych nemeckých vojakov zaniesli do rozbitého obchodu U Ryšavého a pod brány susedných domov. Okrem toho bolo zabitých 12 koní, 2 kone pri organistovej záhrade, 4 pri pomníku padlých v I. svetovej vojne a 6 koní pred hostincom “U Ryšavého”. Z materiálnych škôd, ktoré toto bombardovanie spôsobilo, možno spomenúť – okrem obchodu a hostinca Dominika Ryšavého – poškodenie susedných domov a pomník padlých v prvej svetovej vojne.

Pondelok 2.apríla 1945
Na Veľkonočný pondelok bol relatívny pokoj. Zatiaľ čo cez dedinu prechádzali zvyšky nemeckých vojakov, bola väčšina obyvateľov schovaná v pivniciach alebo vo vybudovaných “bunkroch” v záhradách a v sadoch. Relatívny pokoj, “využili” viacerí občania Kátloviec na “rabovku” v liehovare. Túto rabovku popisuje kronikár s ironickým nadhľadom: “Je zaujímavé, že inokedy tak bojazlivé ženičky, vedeli v sebe umlčať strach z vojakov i nábojov, keď sa jednalo o špiritus”. Vo večerných hodinách bol Veľkonočný “rabovkový” pondelok ukončený silnými detonáciami. Bola to rozlúčka posledných odchádzajúcich Nemcov, ktorí tesne pred príchodom ruských vojakov podmínovali a vyhodili 3 mosty. 1. most na hornom konci (na Mladej Blave) za majerom a na dolnom konci to boli dva mosty: jeden na ceste do Dolného Dubového (na “Šlahorech járku”) a len nedávno postavený most na Blave na poľnej ceste do Nižnej (na Dolnej pažiti). Okrem mosta na dolnom konci to odniesli aj niektoré blízke domy, na ktorých boli rozbité okná a škridle. Po uvedených explóziách Nemci ešte nestihli opustiť horný koniec dediny a na dolnom konci sa už zjavila prvá ruská výzvedná hliadka, ktorá sa však po overení situácie vrátila k svojej jednotke.

Utorok 3. apríla 1945
V utorok už v skorých ranných hodinách sa naplnila celá obec ruským vojskom. Prvé jednotky sa po rýchlom občerstvení ponáhľali smerom k Dechticiam, kde mali Nemci vybudované opevnenia. Obojstranná delostrelecká paľba mala dopad aj na našu obec, kde bolo poškodených niekoľko domov a pritom boli ranení niekoľkí občania. Na následky zranenia zomrel žiak Emil Drobný (č.d.140). Uvedené boje v Dechticiach však netrvali dlho, pretože Nemci už nekládli výraznejší odpor. Ihneď po presune vojsk boli zriadené pracovné skupiny na opravu mostov v našej obci. Okrem uvedených akcií vyšlo nariadenie, podľa ktorého sa museli obyvatelia okolitých obcí povinne zúčastniť na obnove železnice: Trnava-Kúty, kde bol okrem iného zasypaný tunel pri Trstíne (vtedy Nádaš). Podmienky pri týchto prácach boli mimoriadne náročné aj nebezpečné. Všetci pracovali v týždenných turnusoch na “vlastnej strave”, bez ubytovania. Ako píše kronikár najviac skúsili, “tí, čo museli na vlastných volských poťahoch dovážať materiál pre vojakov Červenej armády, ktorí museli ísť v pätách bojovníkov prvej línie. Za neustáleho nebezpečenstva sa dostali až ďaleko za Senicu.”
Tieto informácie možno doplniť ešte z citovaného prameňa , kde sa uvádza, že ” O 4. hod. ráno začali do obce prichádzať v utorok 3. apríla 1945 prvé sovietske jednotky. Po zistení, že asi 2 km za obcou sa nachádzajú protitankové okopy (zátarasy), sa bleskurýchle zakopkali. Zároveň začala prudká paľba z nemeckých opevnení. Príslušníci Červenej armády doporučili obyvateľstvu evakuovať obec. Predpokladali silný odpor Nemcov, že dedinu zrovnajú so zemou. “Väčšina žien a detí po skupinkách opustila obec a usadila sa u známych a príbuzných v obciach Paderovce, Radošovce, Jaslovce, Bohunice. Muži ochotne pomáhali sovietskym vojakom pri budovaní Nemcami vyhodených mostov a nosili potravu až do palebných pozícií.” Až po troch dňoch bol prelomený odpor Nemcov. Za oslobodenie našej obce položilo životy 33 Červenoarmejcov. Medzi nimi podľa ich dokumentov a vyznamenaní boli aj hrdinovia od Stalingradu.” Z uvedeného zoznamu “dátumov oslobodenia obcí okresu Trnava vyplýva, že “Kátlovce boli oslobodené 3.4.1945 o 3:00”, pričom okolité dediny, podľa týchto údajov, boli oslobodené nasledovne: Dolné Dubové 2.4. o 23:00, Paderovce a Radošovce 2.4. o 2:10, Horné Dubové 3.4. o 2:00, Nižná 3.4. o 9:30, Dechtice 5.4. o 14:00 a Chtelnica 6.4. o 4:00.
Dodnes sa nezistil presný počet vojakov, ktorí padli na území okresu Trnava za II. svetovej vojny. Povereníctvo vnútra v Bratislave nariadilo 28. januára 1946, aby všetci príslušníci Červenej armády, ktorí padli a boli pochovaní na území Trnavského okresu, boli prevezení a uložení v pamätníku na Slavíne. Za vykonanie tejto akcie boli priamo zodpovední predsedovia národných výborov. Celá akcia sa vykonala 3. až 5. februára 1946, kedy sa previezli všetky rakvy z celého Trnavského okresu na Slavín. Podľa výkazov o exhumácii bolo z Kátloviec prevezených celkom 10 vojakov (5 poddôstojníkov, 2 dôstojníci, 3 vojaci), z Dechtíc 64 vojakov, zo Smoleníc a Smolenickej Novej Vsi 34 vojakov atď. Uvedené údaje o počte padlých pri oslobodzovaní Kátloviec boli od začiatku spochybňované, pričom je pravdepodobné, že tento údaj zahŕňa aj padlých v Dechtickom chotári. Podľa neoverených informácií aj nemeckí vojaci, ktorí padli počas prechodu cez Kátlovce a pochovali ich na našom cintoríne, boli neskôr exhumovaní a prevezení do Nemecka

• 2001 Vypracovanie projektovej dokumentácie a schválenie stavebného rozhodnutia o výstavbe kanalizácie v obci
• 2000 Nález habánskej keramiky v intraviláne obce Kátlovce
• 1999 Firma Globtel vybudovala vykrývaciu  40 m vysokú  vežu
• 1997 Slovenské telekomunikácie vybudovali novú (digitálnu) ústredňu ako aj nové rozvody
• 1995 Začatie plynofikácie obce
• 1994 29.5.1994 vo farskom kostole Zoslania Ducha Svätého sa uskutočnila primičná svätá omša kátlovského rodáka Mariána Uváčka
• 1993 1.1.1993 Vznik samostatnej Slovenskej republiky, vybudovanie káblovej televízie v obci
• 1992 Začatie  výstavby obecného vodovodu (kolaudácia 1995), I. ročník súťaže v prednese poézie a prózy pod názvom “Kátlovce Paľa Ušáka-Olivu”
• 1990 Primičná omša dvoch kátlovských rodákov, ktorí pôsobili už dlhšie v pastorácii (Štefan Vágovič, Jozef Kosmál)
• 1987 Výstavba telocvične (vedľa futbalového ihriska)
• 1985 Vybudovaná “Požiarna zbrojnica”, vybudované sociálne zariadenie pre TJ, vyasfaltovaná cesta na Lipine, vrátane prístupových ciest
• 1980 Výstavba novej materskej školy, uvedená do prevádzky 29.8.1980, v starej MŠ bola zriadená kuchyňa pre MŠ, ukončená výstavba “Domu smútku”
• 1979 Dobudovanie štátnej cesty Kátlovce-Nižná, vybudovanie preložky cesty Kátlovce-Dechtice (cez majer)
• 1977 Vybudovanie Nákupného strediska JEDNOTA ( za KD), oplotenie cintorína
• 1975 Zriadenie pošty v Kátlovciach, vybudovanie novej transformátorovej stanice (v Uličke)
• 1974 Vybudovanie kultúrneho domu, slávnostné otvorenie 27.10.1974
• 1973 Výskyt slintačky a krívačky na JRD Kátlovce, približne 40 denná karanténa úplne uzatvorila obec
• 1971 Vybudovanie mostu na Lúky za mlynom, smerom k soche Panny Márie
• 1969 Dokončená výstavba  “Materskej školy” (výstavba 1968-69)
• 1968 Obsadenie ČSSR vojskami “Varšavskej zmluvy”, 21.8.1968 prešlo cez Kátlovce niekoľko vojenských obrnených vozidiel smerom na Dechtice
• 1965 Vybudovanie predajne potravín a hostinca oproti farskému úradu (JEDNOTA), oprava mostov na Blave
• 1964 Rekultivácia chotára (Dolné vinohrady, Dolná hrázda)
• 1961 Komplexný pedologický prieskum kátlovského chotára
• 1959 Ukončená prístavba školy, tri učebne a dva učiteľské byty
• 1957 Založenie celoobecného JRD 22.8.1957 (1101ha)
• 1956 Založenie menšinového  JRD 30.6.1956  (210 ha)
• 1954 Prvé priame voľby do MNV
• 1953 Dokončenie požiarnej zbrojnice, menová reforma 1. júna 1953
• 1950 Ustanovenie MNV v Kátlovciach (ustanovujúca schôdza 12.2.1950), MNV začína úradovať 29.júla 1950
• 1948 Februárový prevrat a prevzatie moci KSČ (28.2.1948), zvolené obecné zastupiteľstvo v Kátlovciach  bolo dňa 17.4.1948  nahradené “Miestnou správnou komisiou” (MSK)
• 1947 Zriadenie prvej telefónnej hovorne v Kátlovciach  v hostinci U Ryšavého
• 1946 Vznik ObNV v Dechticiach, ktorý nahradil Obvodný notársky úrad
• 1945 Kátlovce boli oslobodené 3.4.1945 v noci o 3:00, 8.5.1945 bola podpísaná kapitulácia Nemecka a v Európe sa tak skončila II. svetová vojna, konfiškácia Pálffyho majetku, kolkovanie peňazí
• 1942 Prvýkrát bol použití elektrický pohon  mláťačky (Ján Chrenko)
• 1941 Zavedenie pravidelnej štátnej autobusovej dopravy Trnava- Chtelnica
• 1939 Primície kňaza-básnika Paľa Ušáka-Olivu (február 1939), vyhlásenie Slovenského štátu  (14.marca 1939)
• 1938 Vyhlásenie autonómie Slovenska (6.10.1938)
• 1936 Výstavba novej školskej budovy – Novej školy
• 1935 Započatie elektrifikácie Kátloviec, ktorá bola ukončená v roku 1937, v rámci uzemno-správneho plánovania bolo rozhodnuté o rozširovaní obce na Lipinu
• 1933 Štrajk majerských  poľnohospodárskych robotníkov na majeri v Kátlovciach a v Chtelnici (máj 1935)
• 1928 Prvé pokusy o zavedenie autobusovej dopravy Chtelnica-Trnava
• 1924 Začiatok pozemkovej reformy – parcelácia časti Pálffyovského majetku, koniec reformy v r.1935
• 1918 Koniec I. svetovej vojny, rozpad Rakúska-Uhorska a vznik 1.ČSR (28.10.1918)
• 1916 Uhorský štát nechal zrekvirovať z kátlovského kostola dva väčšie zvony
• 1914 Začiatok  I. svetovej vojny, v rámci mobilizácie muselo narukovať z Kátloviec 130 mužov
• 1889 Gróf Jozef Pálffy nechal vybudovať v Kátlovciach  liehovar.
• 1835 Posvätenie kátlovského kostola biskupom Alexom Jordánskym, kostol bol zasvätený Duchu Svätému
• 1830 Bola z východnej strany ku kostolu postavená veža
• 1819 Spolu s výstavbou fary prebehla aj výstavba školy na hornom konci dediny.  Do funkcie prvého farára na kátlovskej fare bol vymenovaný Jozef Horth (1.10.1819)
• 1818 Grof Jozef Erdödy vydal 22.10.1818 na zámku v Hlohovci zakladaciu farskú a donačnú listinu o zriadení farnosti v Kátlovciach
• 1767 Maria Terézia upravila poddanské pomery tzv. tereziánskym urbárom
• 1731 Z darov veriacich  bol kostol rozšírený a obohnaný múrom
• 1710 Z iniciatívy zbožnej Žofie Grawobskej bol v Kátlovciach postavený kostol
• 1689 Gróf Erdödy daroval habánskemu džbankárovi z Dechtíc Krištofovi Odlerovi dom Kátlovciach
• 1663 Ďalší ničivý turecký vpád na územie západného Slovenska, pustošenie postihlo výrazne aj Kátlovce
• 1657 Bol spísaný hlavný urbár panstva Dobrá voda a Smolenice, ktoré vlastnili v tom čase Erdödyovci
• 1634 V kanonickej vizitácii Petra Pázmánya sú Kátlovce prvýkrát písomne doložené ako filiálka Dechtíc
• 1626 Usadenie habánov v Dechticiach
• 1604 Boje medzi Turkami a vojskami habsburskej monarchie ako aj stavovské povstanie spôsobilo, že v priebehu rokov 1598-1604 nastal pokles usadlostí v Kátlovciach zo 66 na 7
• 1598 Z daňového súpisu  vyplýva, že v Kátlovciach okrem sedliackych usadlostí boli zdanené aj majer a mlyn
• 1583 Dobrovodské panstvo odkúpil chorvátsky bán Krištof Ungnád, ktorý dal postaviť kaštieľ v Chtelnici, odkiaľ bolo po jeho dobudovaní spravované celé Dobrovodské panstvo
• 1568-1589 Obdobie, v ktorom bol založený kátlovský majer, presný rok nie je známy
• 1569 Dobrovodské panstvo kúpil chorvátsky veľmož Ján Choron
• 1556 Druhé veľké spustošenie obce Turkami
• 1553 Najstarší údaj o produkcii vína v Kátlovciach
• 1543 Kátlovce sa uvádzajú v daňových súpisoch panstva Štefana  Lošonciho ako súčasť Dobrovodského panstva
• 1540 Osídľovania Smolenicko-dobrovodského panstva utečencami z južných častí Uhorska (z Chorvátska) aj na Dobrodskom panstve, napr. v Naháči, Kátlovciach, Dolnom Lopašove, Lančári a inde
• 1530 Prvé veľké spustošenie obce Turkami, ešte v roku 1539 bolo zdanených len 9 usadlostí z pôvodných 23 pred rokom 1530
• 1434 Po vymretí rodu Stiborovcov daroval kráľ Žigmund Luxemburský Dobrovodské panstvo Michalovi Orságovi z Gútu
• 1405 V listine Zoborského konventu v Nitre je spomenutý Fraciscus de Katlach ( František z Kátloviec )
• 1401 Prvá písomná zmienka o obci Kátlovce v urbári  hradu Dobrá Voda, obec v tom čase patrila poľskému šľachticovi Stiborovi zo Stiboríc
• 13. -14. stor. Stredovek, prítomnosť kontinuity osídlenia kátlovského chotára potvrdzujú ojedinelé nálezy stredovekej keramiky
• 9. stor. Veľkomoravské obdobie, v Šarkani sa našli z tohto obdobia bohaté archeologické nálezy
• 1-380 n.l. Doba Rímska, za Starou Blavou sa našli fragmenty  nádob, ktoré sa vyrábali v provinciách rímskeho impéria, v Šarkani sa našla z tohto obdobia železná ostroha (je považovaná za významný nález)
• 750-450 pr.n.l. Staršia doba železná (Halštat), z tohto obdobia pochádza zatiaľ podrobne nepreskúmaná lokalita Hradiska (medzi Paderovskou cestou a Dolinou)
• 2000-750 pr.n.l. Doba bronzová, v Šarkani sa našli zlomky nádoby zo strednej doby bronzovej (po roku 1450 pr.n.l.)
• 5500-3300 pr.n.l. Mladšia doba kamenná, archeologické nálezy (úlomky keramiky, kamenná sekerka) v Šarkani a za Starou Blavou potvrdzujú, že na území kátlovského chotára boli už v tom čase prvé osady roľníkov

Žiadne súbory neboli nájdené!